Prišiel na Horu Zvir, či by sme mohli spolu urobiť rozhovor do časopisu, ktorý vychádza v maďarčine. Po zodpovedaní na jeho otázky, som bol zvedavý aj ja na jeho príbeh príchodu na Horu Zvir. Je jeden z mála tých, ktorí prisľúbili a naozaj splnili sľub a napísali svoje osobné svedectvo ,či skúsenosti s Horou Zvir, alebo so svojim duchovným napredovaním.
Pán Alojz hovorí : Na jar v roku 1990 som mal 45 rokov. Lekári ma poslali na liečenie do Vyšných Ružbách s diagnózou srdcovej neurózy. Nakoľko bývam na nížine, netajím sa láskou k horám, k lesom a k prírode. Jedného dňa som zorganizoval s ostatnými pacientami malý peší výlet smerom na sever, aby sme objavili prielom Jarabinského potoka. Dočítal som sa o ňom v turistickom sprievodcovi. Našli sme začiatok kaňonu a dobre sme sa zabávali počas lezenia po skalných výmoľoch. Asi po hodine sme stratili turistické značenie. Dúfajúc, že sa neskôr predsa len objaví, pokračovali sme ďalej, až kým sme nestratili aj samotný potok. Nakoniec sme nevedeli, kde vlastne sme. Pohltila nás rozsiahla dolina, z ktorej nebol žiadny výhľad. Nakoniec sme vyšli nad nejakými družstevnými maštaľami, kde nám prezradili, že sme iba pár kilometrov od hraničnej čiary, pod Horou Zvir a keď pôjdeme ďalej, zadrží nás hliadka hraničnej polície. Asi po pol hodine sa nám otvorila panoráma dedinky obkľúčenej čudesnými skalami, ktoré akoby boli vyrastali z rovnej zeme. Pocit nevšedného dobrodružstva sa prehĺbil vtedy, keď som sa opýtal miestnej babičky na niečo a nerozumel som jej ani slovko až na názov obce, lebo hovorila akousi neznámou archaickou slovanskou rečou. Ja Maďar, som nevedel, čo si mám o tom myslieť. Dovtedy sa nedalo veľa počuť o Rusínoch, lebo boľševický režim uznával iba ukrajinskú národnosť. Do kúpeľov sme sa vrátili opäť za dobrodružných podmienok, akože inak stopom. Tento zážitok mi hlboko utkvel v pamäti, akoby to bolo predzvesť čohosi. Ani ma až tak veľmi neprekvapilo, keď som sa v septembri dočítal v denníku Smena, že sa v Litmanovej zjavuje prekrásna postava mladého dievčaťa, ktorá tvrdí osebe, že je „Nepoškvrnená Čistota“, čiže Panna Mária. Kde inde by sa mala zjavovať, než v tejto mystickej dedinke? Na druhý rok priniesla Smena fotografiu PET-fľaše, ktorú priniesla rodina z Moravy a zavesila ju na kríž pred majdanom, kde sa zjavovala Svätá Panna. Fľaša bola vytiahnutá z mrazničky a privezená v chladiacej taške, nakoľko bol v nej ľad z vody prameňa a v nej zreteľná busta, polovičná postava Madony s dieťaťom, akoby vytesaná do ľadu. Od tejto chvíle som nemal pokoja, neustále som myslel na to, ako sa tam dostať, keďže nevlastním auto. A na to, o dva roky som opäť dostal poukaz do Vyšných Ružbách, kde v prvú júnovú nedeľu vypravili zájazdový autobus na vopred ohlásené zjavenie Panny Márie. Cítil som neopísateľný a nepochopiteľný smútok, či dojatie v duši, keď som sedel v autobuse a zneli mariánske piesne z reproduktorov. Musel som si nechty zaryť do dlane, aby som sa nerozreval na svoju hanbu. No keď som zbadal na Hore asi päťdesiattisícový dav, behal mi mráz po chrbte a už aj sa mi tlačili slzy do očí. Od chvíle keď začala Hanka Servická s hlasom anjela spievať, taký hlas som dovtedy nepočul, lomcoval mnou neodolateľný plač, ale nielen mnou, ale mnohými ľuďmi, čo sa v tej chvíli javilo ako citová epidémia. Prvá omša bola v staroslovienčine. Túto reč som počul po prvý krát a zvyšovalo to moje dojatie. Po troch hodinách, keď som sa vracal do autobusu, som mal oči zapuchnuté od plaču a nebol som v tom sám. V autobuse som sa podelil o svoje zážitky a oni mi tam oznámili, že som sa práve obrátil a nech sa pousilujem čo najskôr vyspovedať. Ja, ktorý som nebol v kostole 25 rokov hoci bývam 100 metrov od neho! A darovali mi rozmnožený čierno-biely obrázok Božieho milosrdenstva. Od tej chvíle som začal navštevovať bohoslužby v našom meste a po dlhom váhaní som sa vyspovedal s dlhým zoznamom hriechov v ruke, ktorý som samozrejme čítal. V nasledujúcom období som uskutočnil inváziu na mestskú knižnicu, odkiaľ som prečítal všetky maďarské a slovenské knihy, týkajúce sa viery. Chcel som, aby sa moja viera zakladala na vedomostiach, na ktorých sa dá postaviť pevná stavba. Od tej doby každý rok navštevujem Litmanovú a Nepoškvrnenú Čistotu, ako vďaku za svoje obrátenie. Posledných desať rokov chodím pešo z Vyšných Ružbách na obrátku. Takže tých tridsaťdva kilometrov zvyknem obetovať ako pokánie za svoje stádo hriechov, ktoré som pásol za svojho života. A aj za to, že vo veku 25 rokov som sa preboril cez ľad zamrznutého Váhu, kde bola hĺbka tri až štyri metre. Neklesol som však ku dnu ako sekera, lebo sa pod moju vetrovku nabral vzduch. Keď ma jeden známy po dlhom váhaní vytiahol dlhým konárom, zanechal som po sebe päť až šesť metrový kruh, kde som rukami lámal spórovatelý ľad, než som zachytil pevnejšie miesto. Volám sa Alojz, mám 68 rokov a pochádzam z juhozápadu. Milujem veriaci národ Východného Slovenska. Litmanová aj Spiš sa stala mojou druhou vlasťou, vďaka Panne Márii. Od svojho obrátenia som vykonal púť do Svätej Zeme, Lúrd, Medžugoria /štyrikrát/ a dvakrát som absolvoval dve rôzne cesty Sv. Jakuba do Santiaga de Compostela, v celkovej dĺžke 1200 km, za čo sa neviem dosť poďakovať Ježišovi, ku ktorému ma priviedla Panna Mária, hoci som si predtým nevedel prestaviť lásku muža k mužovi. Ale postupne som pochopil, že Ježiš nie je ani tak muž, ako stelesnená Láska sama.
Alojz Jób
