Homília vladyku Kurta Richarda Burnetta, eparchiálneho biskupa Passaicu (USA), v nedeľu 3. augusta 2014 na hore Zvir
Rodina – škola lásky
„Boh je láska.“ Toto základné učenie nášho náboženstva je zjavené až takmer na samom konci Biblie. Ak najdôležitejším zo všetkého je Boh a Boh je láska, potom je aj láska to najdôležitejšie. Prečo sme tu? Lebo nás Boh stvoril. Prečo nás Boh stvoril? Boh nás stvoril, aby sme milovali a boli milovaní. Toto je náš zmysel, náš cieľ a naše šťastie. A ako milujeme? Ťažká otázka. Keby sme vedeli, ako milovať, neexistovalo by žiadne nešťastie. Učiť sa milovať je našou celoživotnou úlohou. Najdôležitejšiu lekciu do života dostávame v rodine a rodina je darom od Boha. Rodina je našou školou lásky.
Arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ vyhlásil tento rok pre Prešovskú archieparchiu Rok rodiny.
Rodina je našou školou lásky. A čo je našou učebnicou? Božie slovo.
Sv. Pavol nám v Prvom liste Korinťanom hovorí, ako milovať, pretože sa to musíme naučiť. Hovorí: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; láska nezávidí, nevypína sa a nevystatuje sa, láska nie je nehanebná. Láska nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé. Láska všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa. Láska nikdy nezanikne.“
„Láska je trpezlivá.“
Ako prvú spomína sv. Pavol trpezlivosť, pretože trpezlivosť je prvou lekciou lásky. Keď sme boli deťmi, naši rodičia museli byť nekonečne trpezliví. Ak je dieťa choré, len matka alebo otec, prípadne stará mama majú trpezlivosť chodiť celú noc po miestnosti, aby ho kolísali v náručí, aby ho tíšili, aby mu povedali, že nie je vo svojej bolesti samo. Našou prvou lekciou lásky je trpezlivosť našej rodiny. Nech by sa v budúcnosti stalo čokoľvek, hlboko vo svojom vnútri pamätajme na to, kto pri nás prebdel celú noc, možno aj týždeň alebo mesiac, alebo dokonca niekoľko mesiacov preto, lebo nás miloval.
Dobrý učiteľ je trpezlivý a našimi prvými učiteľmi sú naši rodičia, starí rodičia alebo bratia a sestry. Učia nás vstávať, kráčať, urobiť prvý neistý krok od stoličky do ich náručia. „Poď ku mne,“ hovoria s otvorenou náručou. „Poď, dokážeš to!“ A my s radostným úsmevom urobíme niekoľko krôčikov. Trpezlivo nás zdvíhajú, keď padneme, a objímajú nás, keď plačeme. A znova nás postavia a povedia: „Poď ku mne. Dokážeš to.“ Učia nás hovoriť, znova a znova nás opravujú. Trpezlivosť našej rodiny je našou prvou školou lásky. Práve v detstve môžeme uzrieť záblesk nekonečnej Božej trpezlivosti. Bez ohľadu na to, ako ďaleko zídeme z pravej cesty, bez ohľadu na počet našich padnutí, bez ohľadu na množstvo chýb, ktoré urobíme, Boh čaká s bezhraničnou trpezlivosťou, aby nás zdvihol, očistil, dotkol sa našich rán, držal nás vo svojom náručí a zaniesol nás späť do svojej milujúcej rodiny.
Sv. Pavol nám hovorí, že láska je dobrotivá.
Čo znamená byť dobrotivý? Urobiť viac, ako sa žiada. Ak robíme len to, čo sa od nás vyžaduje, sme spravodliví. Urobiť niečo viac, ako sa vyžaduje, znamená byť dobrotivý. Keď mal môj synovec leukémiu, boli sme ohromení dobrotivosťou veľkodušných cudzích ľudí, ktorí venovali mnoho času aj iných vecí neznámemu dieťaťu. Môj synovec bol v nemocnici takmer dva roky so stovkami iných detí, z ktorých mnohé nikdy nemohli ísť domov. Zamestnanci robievali narodeninové oslavy každý týždeň, nie raz za rok, ako je to bežné, pretože mnohé deti by sa nedožili ani ďalšieho mesiaca. Počas Vianoc vzala najväčšia letecká spoločnosť všetky deti, ktoré boli schopné ísť autobusom, na letisko. Naložili ich do veľkého lietadla, v ktorom ich chvíľu vozili po letisku so zatvorenými oknami a hovorili im, že letia na Severný pól navštíviť svätého Mikuláša. Potom prišli lietadlom do hangáru, kde čakalo mnoho známych profesionálnych športovcov s vianočnými darčekmi pre všetky deti. Potom znova nastúpili do lietadla a vzali ich späť k nemocničnému autobusu. Táto letecká spoločnosť sa ani len nepokúsila získať publicitu za tieto dobročinné skutky.
Ak robíme pre druhých niečo, čo nemusíme urobiť, sme dobrotiví. A ukazujeme iným kúsok z dobrotivosti Boha, ktorý dáva štedro, napriek tomu, že nám nič nedlhuje.
Sv. Pavol nám hovorí, že láska nie je nehanebná a nerozčuľuje sa.
Ak budeme zaobchádzať s inými s rešpektom, na svete bude viac lásky a menej neprávosti. Aj rešpektu a úcte sa učíme v rodine. Bez poriadneho tréningu pôjdeme celým životom ako sebecké zlostné deti, ktoré si nárokujú na svoju vlastnú cestu, sú lakomé, hromadia si peniaze a zásoby, a sú stále v zhone. Vyrásť na dospelých ľudí plných rešpektu voči iným môžeme len neustálym trpezlivým naprávaním sa, ako nás učili naši rodičia a starí rodičia. Od nich sa učíme úcte k druhým, niekedy aj napriek tomu, že si ju nezaslúžia alebo si dokonca nectia ani samých seba.
Boh s nami zaobchádza s väčšou úctou, ako si zasluhujeme, a my sa učíme milovať ako Boh, ak si ctíme iných. Aj tí najbezvýznamnejší ľudia na svete sú v Božích očiach vzácni.
Nakoniec nám sv. Pavol vraví, že láska nemyslí na zlé (nepamätá na neprávosti). Rodina je základnou školou lásky, ale nie všetky školy sú dobré. Mnohé školy neučia to, čo by mali. Mnohokrát sme zraňovaní vlastnými rodinami, neraz hrozným spôsobom. Ak sme zranení, dostávame najťažšiu lekciu o láske, odpustení, milosrdenstve, o milovaní tých, ktorí nás nenávidia. Aby sme získali ponaučenie o tom, ako odpúšťať, musíme sa pozrieť mimo našej pozemskej rodiny na pravého učiteľa lásky, samého Boha. V slávení sviatosti manželstva je miesto, kde kňaz predstavuje manželom ako súčasť obradu kríž. Hovorí im záväzné slová: „Prijmi svoj kríž“. Až po uchopení kríža môžu manželia stráviť celý život spolu, prekonávajúc mnohé krivdy manželského života, nevedomé aj úmyselné. Len objatím kríža si môžu bratia a sestry, deti a rodičia odpustiť tie najbolestnejšie rany, zranenia z rodiny. Ako sa môžeme naučiť odpúšťať? Pri pohľade na Ježiša na kríži, ktorý nám odpustil napriek tomu, že sme ho zabili. Pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“
Ak prosíme o Božie požehnanie pre tých, ktorí nám ubližujú, napodobňujeme Božieho Syna a sme tou najlepšou podobou Boha. Mnohí členovia našich rodín môžu byť naveky zatratení, ak sa za nich nebude nikto modliť. A kto sa môže za nich modliť lepšie ako ich príbuzní? Kto pozná lepšie ich chyby? Koho Boh bude počúvať s väčšou pozornosťou? Rany, ktoré zažívame v našej rodine, sú tým najcennejším darom zo všetkých, sú záverečnými lekciami v škole lásky, príležitosťou byť ako Boh sám, príležitosťou milovať niekoho, kto si to nezaslúži a odpustiť niekomu spôsobom, akým Boh odpúšťa nám.
Boh nás dáva do rodiny, aby sme sa milovali navzájom, aby sme si navzájom odpúšťali a aby sme sa modlili jeden za druhého tak, aby sme raz mohli spoločne zdieľať večný život v nebi.
Na záver, pri odpustení je takisto veľmi potrebná Božia Matka. Keď jej Boží Syn zomieral na kríži, nespravodlivo obvinený a nespravodlivo odsúdený, stála pri ňom a utešovala ho až do konca. A Ježiš nám povedal: „Hľa, tvoja matka.“ Keď sme zraňovaní, nespravodlivo obviňovaní a nespravodlivo trpíme, keď je rana príliš hlboká a veľmi bolestivá, vieme, že Mária stojí pri nás, utešuje nás v našej bolesti a dodáva nám odvahu odpustiť našim nepriateľom tak, ako odpustil Ježiš. Dáva nám skutočnú lekciu lásky.
Ak Božia Matka stojí uprostred našej rodiny tak, ako stála pod krížom, učí brata odpustiť bratovi, sestru odpustiť sestre, generácie odpustiť generáciám, „obrátiť srdcia otcov k ich synom a srdcia synov k ich otcom“. Božia Matka prináša do rodín nadprirodzené uzdravenie, pokoj a trpezlivosť, kým očakávame vzkriesenie po ukrižovaní. Božia Matka je Matkou lásky.
„Láska nemyslí na zlé. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne.“ „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ Amen.
