HOMÍLIA o. Vladimír Sekera, rektor kňazského seminára v Prešove 9.5.2021 – májová malá púť na horu Zvir/púť seminaristov
Patrím do kategórie ľudí, ktorí majú dobrý zrak kvôli tomu, že nosia okuliare. Nie som sám. Vidím, že aj tu celá moja pravá strana nosí okuliare možno aj vy. Evanjelium poslednej paschálnej nedele, ktorú dnes prežívame, nám zasa ukazuje, že vidiaci je ten, ktorý získava zrak vďaka Kristovi.
Božie Slovo dnes kladie pred nás veľmi silnú tému, a je to téma s ktorou sa stretávame v rodine, v cirkvi, vo vzťahoch, v práci, v spoločenstve. Je to téma, s ktorou sa stretával aj Kristus. Je to Slepota.
Slepotu poznáme telesnú, ktorú v dnešnom Božom Slove reprezentuje slepý od narodenia a slepotu poznáme aj duchovnú, ktorú dnes reprezentujú v dnešnom Božom Slove farizeji. A Telesná slepota, kedy človek stráca 1 z piatich zmyslov je hrozná. Čítal som, že 80 % informácií prijíma človek skrze zrak. Tak si vieš predstaviť, keď nemáš tieto informácie. Ale čo chcem zdôrazniť, že tá duchovná slepota je ešte horšia. Hroznejšia. Telesná slepota bráni nevidiacemu vidieť tie hmotné dobrá, krásy, pekný čas, toľko ľudí, ale tá duchovná slepota bráni človeku vidieť Boha a to je horšie. Zatiaľ, čo telesnú slepotu si človek uvedomuje, tú duchovnú si neprizná, absolútne. Telesná slepota pomíňa našim krátkym životom, kedy zomierame, končí sa aj naša fyzická slepota, ale tá duchovná slepota je horšia lebo tá ide s tebou až na večnosť. Až na večnosť! Pri telesnej slepote sme ranení nedobrovoľne, nikto z nás sa pre telesnú slepotu nerozhoduje, ale pri tej duchovnej, tá je výsledkom práve rozhodnutia človeka, že nepočuje a nevidí a nechce vidieť.
V jednej farnosti som mal slávnosť, a pýtam sa jedného muža: ,,a otec kde je?‘‘ a on mi hovorí: ,,Otče, my už 10 rokov sa nerozprávame s otcom‘‘. Hovorím: ,,to nemyslíte vážne 10 rokov?, no však mali ste nejaké oslavy päťdesiatky šesťdesiatky. Otec bol nie? – ,,Nebol!‘‘. Duchovná slepota je výsledkom nášho rozhodnutia, nášho zatvrdilého srdca, a preto putujeme na túto horu – Zvir, tu do Litmanovej, ku matke Božej. My predstavení seminára s našimi rodinami, bohoslovci, spolu s vami tu všetkými. Dneska som myslel, že tu bude 25 ľudí, som sa tešil a naraz pozerám a teším sa ešte viac. Spolu s vami putujeme tu. Spolu s divákmi televízie LOGOS, lebo vnímame tú potrebu, začať ten proces uzdravenia v nás. Vnímame potrebu, že treba rozhýbať v nás tie stojaté vody krstu, aby tá voda krstu sa v nás stala živou vodou, nie stojatou. Lebo keď voda stojí tak zatuchne. Preto sme tu nechceme odísť na večnosť s duchovnou slepotou. Preto je veľmi potrebné venovať sa liečeniu svojej duše. Dovoliť Kristovi, ako mnohí z vás to robia teraz a robili ešte na začiatku – aj ja som spovedal -, dovoliť Kristovi vstúpiť do môjho života. Mnohí z vás teraz pristupujete s blatom na očiach, ponárate sa do tej vody Siloe, do tej lásky, Kristovho odpustenia v svätej spovedi a odchádzate s novým zrakom S duchovným zrakom. Aký je to duchovný zrak? Že na všetko hladíš srdcom. Že na všetko hľadíš Ježišovým očami. Dneska sa ako hľadí na všetko? Materiálne. Už málokto hľadí duchovným zrakom. Akékoľvek riešenie toho problému nášho vnútorného začína jednou dôležitou vecou, a to je to, že si to priznáš, že to potrebuješ, že potrebuješ Krista. Že si priznáš svoj skutočný stav, čiže zavoláš doktora.
Ja si pamätám ako na Základnej škole nám chodili kontrolovať zrak. Od prvého ročníka viete ako som prechádzal? Lebo som sa hanbil nosiť okuliare, a som vedel, že ich potrebujem. Ale vtedy nás tak prezývali, že ,,okuliarnik indický‘‘. A ja som nechcel mať okuliare. Tak viete, čo som robil? Som prišiel k tej tabuľke, tesne predposledný, keď všetci už boli, som sa naučil všetky písmenka ako idú zaradom, mal som v ich pamäti, a som sa postavil do radu, a už hovorí: ,,No, toto písmenko?‘‘ A ja som všetko povedal. Nevidel som nič, ale vedel som, a tak som prechádzal. Nechcel som si priznať, že tie okuliare mám mať. Prišiel siedmy ročník myslím a zase som išiel klasickou fintou. Postavil som sa do radu už medzi poslednými. Písmenká boli v hlave a keď som išiel na rad, zrazu zaklopala nejaká učiteľka so žiačkou z druhej triedy, že ona potrebuje urobiť to vyšetrenie skôr, lebo sa ponáhľa na autobus, a tak ma predbehla medzi tým mi písmenká vypadli, chcel som ísť k tej tabuli, tam kde boli napísané. Sestrička ma nepustila, že ,,už postoj tu, veď už ona končí‘‘ a viete, aký bol výsledok? -0,75 na ľavé a pravé oko. Až táto situácia mi ukázala, že ja potrebujem tie okuliare.
Možno aj ty prežívaš rôzne situácie, ktoré ti ukazujú, že potrebuješ Boha v svojom živote. Lebo duchovná slepota je jedna z najhorších chorôb duše. To je ‘‘ako keby si hrach na stenu hádzal‘‘ ten človek nevidí, nepočuje. Nevidí vôbec známky svojej choroby. Nevidí duchovnú nemocnicu, ktorou je cerkov – chrám. Nevidí lekára, ktorým je Ježiš Kristus a ktorý chce pomôcť. Nevidí svoje hriechy, lebo si ich ospravedlňuje. Neocení ani cirkev, čo pre neho robí. Nadáva. V Cirkvi pôsobí uzdravujúca blahodať (milosť) Svätého Ducha.
Doba v ktorej žijeme, trpí epidémiou duchovnej slepoty. Ako som spomínal ten materializmus, ktorý dnes vládne vo svete. Prestali sme pozerať duchovným zrakom na mnohé veci. Keď sme išli tu, synovi som vysvetľoval, čo to je duchovný zrak a čo to je telesný, že keď dostaneš tabuľku čokolády a je tam 10 tých prúžkov, že keď pozeráš telesným zákon, tak 9 necháš pre seba a jednu dáš. A keď pozeráš duchovným zrakom tak 9 rozdáš a jednu si necháš. Sme zabudli takto pozerať. Duchovným zrakom. A mnohí, ktorí takto pozerajú, materiálne, prestávajú byť vďační Bohu. Ale to neplatí o vás. Vy ste tu. Ani tých, čo pozerajú TV LOGOS. Buďme vďační Bohu za to, čo máme. Buďme vďační Bohu za to, čo má punc neba ‘‘MADE IN HEAVEN‘‘, čo pochádza z Božej ruky. Možno si myslíš, že nemáš, za čo ďakovať Bohu. Vždycky máš za čo ďakovať Bohu. Aj za to málo, čo máš. Jedna pani mi raz hovorí: ,,Jááááj, otče duchovný takého chlapa mám, nemohla ja zobrať toho Pištu čo ma chcel, a ja zobrala Vasiľa. Ťažoba otče.‘‘ Ak si nedostal to, čo si miloval, miluj to, čo si dostal. – To bolo dobré ešte raz zopakujem, – ,,Ak si nedostal to, čo si miloval, miluj to, čo si dosal.‘‘ Ďakuj Bohu za všetko.
Cirkevní otcovia nádherne komentujú toto evanjelium, kedy oni zvýrazňujú v dnešnom Božom Slove, že Ježiš posiela toho slepého od narodenia k nádrži, Siloe – Siloam, čo znamená poslaný. Viete, kto je poslaný v Biblii? Iba jeden je poslaný od Otca v Biblii a to je Ježiš Kristus. A cirkevní otcovia hovoria, že on ako keby ho posielal k sebe.
Choď, ponor sa vo mne a budeš vidieť. Ježiš ho poslal, aby sa ponoril v Ňom a keď sa ponoril, vrátil sa vidiaci. Od Ježiša získavaš zrak, ten pravý zrak. Od Ježiša! Kresťan je ten, ktorý pozerá tak ako Ježiš, má Ježišove oči.
Dakedy v šesťdesiatych, sedemdesiatych rokoch v Amerike boli také gumené náramky, aj teraz boli v móde ešte pred koronou. A na nich písalo, že ‘‘What would Jesus do?‘‘- ,,čo by robil Ježiš?‘‘ To, keď si pozrel na ten náramok, to ti hneď evokovalo: ,,Pozeral by toto Ježiš? Hovoril by takto Ježiš? Spravil by toto Ježiš?‘‘
Na záver skončím takým pekným príbehom, ktorý som počul už dávnejšie, ale, ale dnes to tu pasuje. Mladí ľudia sa vzali v Amerike. Po svadbe počali nový život a ta žena, keď už pod srdcom počula život, prišla strašná infekcia, ťažká. Vtedy neboli také lieky, že zoberieš a je to. Boli lieky, ktoré trebalo brať pravidelne, ale vedľajšie účinky mali také, že ak si bola tehotná, a brala si tie lieky na tú infekciu výsledok bol, že prídeš o plod. Na tú infekciu sa nezomieralo, ale výsledkom bolo, že ak si nebrala lieky, ostala si slepá. Tá žena prišla k svojmu lekárovi, on vybral zo šuflíka krabičku a hovorí: ,,Pani, tu sú vaše lieky. Keď ich budete brať, nebudete slepá, ale upozorňujem vás, prídete o plod.‘‘ A ona mu hovorí: ,,Pán doktor. Ako ja môžem zobrať tie lieky, keď ja už tu pod srdcom počujem život?‘‘ On jej hovorí: ,,Pani nevyčítajte si to, to je iba dôsledok liečby, veď vy budete mať ešte veľa detí.‘‘ – Mal pravdu, nakoniec mala päť detí. – ,,Nevyčítajte si.‘‘ Ona nezobral tie lieky a po čase oslepla. Narodila sa jej dcérka. To dievča opisuje ten príbeh. A hovorí: ,,My sme nikdy nepocítili, že mama je slepá. Bolo nás päť. Starala sa o nás. Vychovávala nás. Piekla nám a varila. Dokonca, keď napiekla koláčik aj zistila, že jeden chýba, že to som ja zobrala.‘‘ A keď prišiel deň, kedy to dievčatko, už bola veľká slečna a mala sa vydávať, večer predtým prišla za svoju mamu. Sadla si k nej a hovorí jej: ,,Mamko moja, ja sa ti chcem veľmi pekne poďakovať, že si ma nevymenila za svoje oči, že si so mnou neurobila obchod. Veľmi pekne ti ďakujem. Chcem ti poďakovať za našu rodinu, za otca, za lásku medzi vami, za to, ako ste ma vychovávali, za to, čo si mi v živote dala, že si ma na svet priviedla. Len jedno mi je ľúto mamko moja, že si ma nikdy nevidela.‘‘ Vtedy mama si ju tak pritúlila k sebe a hovorí jej: ,,Ja som ťa už pod srdcom počula. Ešte si bola len tu v mojom lone. Už vtedy som ťa cítila. Už vtedy som ťa videla svojim zrakom. Tak jak ja ťa poznám, ťa nikto nepozná.‘‘ Potom tá mama zomrela a tomu dievčatku sa narodilo dievčatko. A hovorí: ,,Tak som to dieťa zobrala do tej fotelky. Sadla som si s ňou v náručí. Zatvorila som oči a chcela som vidieť, či moja mama ma takto videla, keď bola slepá.‘‘ vtedy zatvorila oči a ten príbeh končí tým, že ona hovorí: ,,Moja mama mala pravdu!‘‘
Matka ináč pozerá. Matka, ináč vidí. Bez matky nemôžeš žiť. Ani chodiť. Ani radovať sa. A ona je tu. Je tu s nami. Aby nám pomohla v ťažkých chvíľach. Vo chvíľach, kedy mnohí sme po tej pandémii na dne fyzicky, finančne, psychicky. Mama je tu, aby nám pomohla zachovať si odvahu, aby sme neupadli. Je tu, aby trpela s nami. Je tu, aby sa prihovárala za naše potreby. Ako správna mama. Ale to, čo je najhlavnejšie, je to, aby ťa priviedla k Ježišovi, aby ťa priviedla ku zdroju zraku a tým je len Ježiš Kristus!
Christos Voskrese !
