Najdôstojnejší otec arcibiskup, oltárni bratia, drahí bratia a sestry, milí mariánski ctitelia ! Dnes si na tomto mieste chceme uctiť Pannu Máriu, ktorá je Matkou milosrdenstva a ktorá vo svojom chválospeve zvelebuje milosrdenstvo Pánovo z pokolenia na pokolenie. Milosrdenstvo sa prejavuje mnohorakým spôsobom, ale podstatným prejavom milosrdenstva je odpúšťanie. Jedného dňa sa svätý Peter obrátil na Pána Ježiša s touto otázkou: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší ? Azda sedem ráz ? Ježiš mu odpovedal: hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“. (Mt 18, 21 – 22). Túto naliehavú požiadavku odpúšťať potom Pán Ježiš doplnil udalosťou, o nemilosrdnom sluhovi, ktorú sme si pred chvíľou vypočuli. Sluha, ktorému pán odpustil obrovskú dlžobu – desať tisíc talentov, nebol ochotný odpustiť sto denárov spolusluhovi a tak sa pripravil o dobrodenie, ktoré z odpustenia vyplýva. Naše ľudské slabosti spôsobujú, že si často ubližujeme, z čoho vznikajú napätia a rozbroje. My však k normálnemu a hlavne k šťastnému životu potrebujeme pokoj, lebo v konfliktoch sa nedá ani žiť, ani pracovať. Potrebujeme pokoj v rodinách, na pracoviskách, pokoj medzi susedmi. Pravý pokoj sa dosahuje zmierením. Aby nastalo zmierenie, ten kto krivdil, má robiť pokánie, to vyžaduje spravodlivosť. Ukrivdený má na pokánie odpovedať odpustením. Odpúšťanie je požiadavkou lásky. Preto odpúšťanie je obeta. Odpúšťa ten, kto zažil krivdu. A tá krivda bolela, bolí a bude bolieť. Bude bolieť dovtedy, kým ukrivdený naozaj neodpustí. Pokánie je výzva k zmiereniu a odpustenie je odpoveď na túto výzvu. Ak tieto dve skutočnosti do seba zapadnú, nastane opravdivé zmierenie, teda skutočný pokoj. Potrebujeme mať možnosť v pokoji pracovať, v pokoji užívať ovocie svojej práce, v pokoji vychutnávať spoločenstvo s bratmi a sestramia v pokoji oslavovať Boha. Pri budovaní a šírení pokoja odpúšťanie zohráva podstatnú úlohu. Istý mladý otec sa dal na zločineckú cestu, s kumpánmi vykrádali trezory. O rodinu nedbal, nakoniec ho zavreli. Jeho syn cítil od otca veľkú krivdu. Krivdu, že ich zanedbáva a že im robí hanbu. Otec vo väzení vstúpil do seba a pri návrate na slobodu chcel zmeniť život a vrátiť sa k rodine. Manželka bola ochotná ho prijať, ale syn ho nenávidel. Do rodiny sa pokoj nevrátil. Zločinecká skupina do ktorej kedysi patril, sa k nemu hlásila, lebo potrebovali jeho služby. Bol veľmi šikovný pri otváraní trezorov. On už ale odmietol s nimi spolupracovať. Aby ho prinútili, uniesli mu syna a vydierali ho. Ak odmietneš, tvoj syn zomrie. Súhlasil, aby syna zachránil, ale spojil sa s políciou. K otváraniu sejfu jeho kumpáni doviedli aj zviazaného syna, aby necúvol. Vtedy zasiahla polícia a pri prestrelke zločinci otca postrelili, keď zachraňoval svojho syna. Vtedy syn pochopil, že otec sa skutočne zmenil a zo srdca mu odpustil. Dokonca začal byť hrdý na svojho otca a veľmi sa bál, že zranenie neprežije. Otec prežil a uzdravil sa. Rodina sa stala skutočným miestom šťastia. Také je ovocie odpúšťania. Odpustenie, ako prejav lásky, prináša čosi neopísateľné. Koľko šťastia pocítil otec, keď zažil odpustenie od svojho syna. Odpúšťaním poskytujeme bratom a sestrám čosi nezaplatiteľné. Poskytujeme taký dar, ktorý sa nedá vyjadriť peniazmi. Poskytujeme čosi, čo vysoko prevyšuje pozemské hodnoty. Sú to požehnané chvíle, keď máme príležitosť odpúšťať. Nikdy ich nepremárnime. Túto príležitosť nám poskytujú ľudia, schopní pokánia. Odpustenie bolo dobrodením nielen pre otca, ktorý po ňom túžil, bolo to aj dobrodenie pre syna, ktorý odpúšťal. Keby ho bol stále nenávidel, keby mu neodpustil, otec by stratil syna a syn by zostal naďalej zatrpknutou sirotou, bez otca. Odpustenie, keď je odpoveďou na pokánie, to je čosi, čo ani celkom nedokážeme pochopiť. To je božská chvíľa. Uvedomme si, že odpúšťať sa naozaj oplatí. To je to najcennejšie, čo môžeme bratom poskytnúť. Odpúšťať môžeme aj keď sme chudobní, aj keď sme slabí, chorí, či v žalári. Odpúšťať môže každý, kto dokáže prejaviť lásku. Pokáním, ktoré uskutočnil otec a odpustením, ktorým odpovedal syn, otec našiel syna a syn našiel otca, rodina našla šťastie. Mnohí ľudia sa zožierajú, túžia po pomste, nemajú pokoja, len preto, lebo nedokážu odpustiť. Neochotou odpustiť sa premrhajú veľmi veľké veci. Každý z nás potrebuje, aby mu bolo odpustené. Svätý Ján apoštol vo svojom prvom liste píše toto: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. (Jn 1, 8-9). Sme len slabí ľudia a previňujeme sa voči bratom i voči Bohu. Preto potrebujeme odpustenie. Potrebujeme, aby nám odpustil Boh a aby nám odpustili aj bratia a sestry. Mnohokrát to, čo svojimi pokleskami pokazíme, už napraviť nedokážeme. Z tohto dôvodu sme odkázaní na odpustenie. Ak podnapitý mládenec bezdôvodne z roztopašnosti zaútočí na svojho nevinného rovesníka a úderom mu vybije zuby, nové zuby už nenarastú. Aj keby bol útočník bohatý, ani peniazmi ani ničím nezariadi, aby narástli nové zuby. Nanajvýš mu môže zaplatiť umelú náhradu, ale to už nebude to, čo boli pôvodné zdravé zuby. Táto krivda sa nedá vyriešiť tak, že poškodenému bohato zaplatím a je všetko vybavené. Poškodený zažil bolesť, potupu a stratu zubov. To sa nedá len tak vymazať peniazmi, ako by sa nič nestalo, to musí poškodený odpustiť. Ak neodpustí, možno ho bude za to nenávidieť celý život. Tá nenávisť je hrozná, ale má skutočnú príčinu a na jej základe bude ním celý život pohŕdať. Útočník je tu odkázaný na odpustenie. Pretože ako hovorí svätý Ján, nie sme bez hriechu, potrebujeme odpustenie. A preto je potrebné, aby sme aj my boli ochotní odpúšťať svojim bratom a sestrám. Aj cez udalosť z dnešného evanjelia nás Pán Ježiš k tomu vyzýva, keď nám zjavuje ako dopadol sluha, ktorému bolo tak veľa odpustené a on odmietol svojmu spolusluhovi odpustiť oveľa menej. Kto na opravdivé pokánie nie je ochotný odpovedať odpustením, nemá právo modliť sa „Otče náš,…, kde sú slová: odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom,… Kto na opravdivé pokánie neodpovie odpustením, je tak krutý, ako keby odmietol zavolať pomoc ranenému na ceste. Ak na bratovo pokánie odmietnem reagovať odpustením, zmaril som jeho pokánie. Ono sa stalo zbytočným pre náš vzájomný vzťah, čo je veľká škoda. Žiadne opravdivé pokánie však zbytočným nie je, lebo máme istotu, že na každé pokánie Boh odpovedá odpustením. A tak aj keď u brata odpustenie nedosiahneš, ale u Boha ho dosiahneš a tvoj vzťah s Bohom bude nadviazaný. Preto každé pokánie má veľký význam. Odpúšťanie je jedným dôležitým skutkom milosrdenstva. V našom živote veľkú úlohu hrá aj ďalší skutok milosrdenstva a to je trpezlivé znášanie krivdy. Znášanie krivdy, to ešte nie je odpúšťanie. Ukrivdený však dáva zreteľne najavo, že keď dokáže znášať krivdu, tak dokáže aj odpustiť, ak ten, čo krivdí, bude robiť pokánie. Niekedy totiž odpúšťanie nie je možné, či už preto, že dotyčný o naše odpustenie nestojí, ba dokonca ho odmieta alebo ak nechce uznať, že robí zlo a v zlom konaní tvrdohlavo pokračuje. Preto v niektorých prípadoch sa odpúšťanie dá nahradiť trpezlivým znášaním krivdy. Napríklad dvaja susedia užívajú spoločne kúsok poľnej cesty. Jeden po nej jazdí nešetrne a odmieta ju opravovať, druhý chce, aby bola cesta v poriadku, preto ju ošetruje. Keď susedovi jemne naznačí, aby cestu šetril a prípadné poškodenie, ktorého sa dopustí, aby hneď opravil, ten sa na to urazí. A tak radšej mlčí. O cestu sa stará sám, hoci ju užívajú dvaja. Je to nespravodlivé, ale obetavý sused tuto krivdu trpezlivo znáša, aby nebolo medzi nimi nepriateľstvo a hádky. Tu nejde o odpúšťanie, ale o trpezlivé znášanie krivdy. Každý má právo proti krivdám sa brániť, ale ak tie krivdy nie sú veľké, že sa dajú uniesť, oplatí sa ich niekedy aj zniesť, lebo ich znášanie zachráni veľa pokoja, čo je nesmierne užitočné. Komplikované situácie nastávajú medzi súrodencami, keď sa pominú rodičia a oni sa majú podeliť s dedičstvom. Každý zo súrodencov si myslí, že dostal málo a každý je presvedčený, že je ukrivdený. Začnú sa súdiť. Pre kúsok poľa, či pre pár vecí vznikne celoživotné nepriateľstvo, až nenávisť, nielen medzi nimi, ale ešte aj medzi ich potomstvom. Stačilo by krivdu trpezlivo prijať a zachránila by sa v rodine veľká hodnota, dobré priateľské vzťahy. Dokonca to mohla byť len zdanlivá krivda, lebo dotyčnému sa neublížilo. Mal totiž nespravodlivé nároky a z toho len neoprávnený pocit krivdy. Keď máme voči niekomu nejaké nároky, treba dobre uvážiť, či sú spravodlivé. Ak sú spravodlivé, máme právo ich vymáhať. Treba počítať s tým, že v niektorých prípadoch vymáhaním nárokov zasejem do našich vzťahov nepriateľstvo, ba až nenávisť, ktoré môžu trvať nielen roky, ale aj generácie. Ak tu krivdu prijmem a ticho znášam, zachránim naše dobré vzťahy. A každý si musí sám rozmyslieť, čo si viac cení, kúsok pozemku, nejaký kus barokového nábytku alebo dobré vzťahy v rodine, či v susedstve. Za dobré vzťahy, pokojné spolunažívanie stojí za to niečím aj platiť. Tým ľuďom, čo už prestali robiť zlo, možno vždy odpustiť. A medzi takých patria naši zomrelí bratia a sestry. Som silno presvedčený, že ak im odpustíme, skutočne odpustíme, možno že skrátime ich očistec. Toto opravdivé odpustenie venujme hlavne našim zomrelým rodičom. Snažme sa o to, aby sme sa naučili opravdivo odpúšťať. Ak tvoj muž pil a už prestal a je z neho poriadny človek, odpusť mu. Ale po odpustení mu už nepripomínaj jeho minulosť, lebo by to nebolo opravdivé odpustenie. Podobne sa správaj k svojej manželke, ak sa niektorej chyby zbavila a si jej odpustil, tak jej to už nepripomínaj. A odpustené chyby už nepreberaj s nikým. Myslime na slová Pána Ježiša: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo ! (Mt 5, 7). Svätá Mária, Matka milosrdenstva a Kráľovnápokoja, oroduj za nás!
