Dnes je: 18.11.2017
Meniny má: Eugen

Liturgické čítania:
čítania na týždeň >

Citát:
Celá zlá činnosť diabla je sústredená na to, aby účinkoval vo vlastnom vnútri hrešiacich a pritom, aby si oni mysleli, že robia hriech podľa vlastného rozhodnutia a nie pre jeho vnuknutie a zvádzanie.
Svätý dna:
Svätí mučeníci Platón a Roman.
Trpeli za ohlasovanie evanjelia. Po rozličných mukách boli sťatí v Amkýrii okolo roku 306.

o. Vojtech Boháč




Svedectva

Svedectvo

2012-06-10 14:54:21
Stretli sme sa v električke a živo sme požartovali. Poznal som ho z ranných svätých omší. Je to vysokoškolák so širokým úsmevom a hĺbavým, až hlbokým pohľadom. Čo sa za tým skrýva? Aká cesta ho priviedla k životnej hĺbke?
Stál na druhej strane tábora – mimo viery v Boha, dokonca proti viere v Boha. A potom? Vynorila sa mu otázka o zmysle života, prišlo k stretnutiu s evanjeliom... Tento mladý človek sa odovzdáva Panne Márii ako dieťa v silnej dôvere... pochopí, čo je Eucharistia.... prežije vnútorné obrátenie... Rozhodnutie stať sa katolíkom – a nie povrchným – znamená uňho prelom v živote. Konečne nachádza zmysel života, vyslobodenie z hrubozrnných slabostí, naberá novú silu a životný elán. Ale nech o tom prehovorí on sám.



Živý Boh je medzi nami



Spočiatku som bol úplne mimo viery v Boha. Rodičia boli pokrstení evanjelici, ale vôbec nežili svoju vieru. Babka síce tlačila na nás, aby sme chodili do kostola. Jej tlaky však vyvolávali doma len nepríjemnú atmosféru. Ja som k náboženstvu nadobúdal vnútorný odpor. Keď som počul niečo o Bohu, chytala ma totálna alergia.

Ešte aj v stredoškolskom prostredí som sa utvrdzoval v takom duchu, že viera je len výmysel starších pánov a babiek. Živil som v sebe predstavy, že viera je záležitosťou starých ľudí a rozprávkou pre malé deti.

Na gymnáziu som mal spolužiaka, ktorý teraz študuje za kňaza. On v našej triede jediný tak otvorene vystupoval so svojimi názormi na vieru. Ja som mu to vyvracal. Vždy som proti nemu najviac vystupoval. Ostro sme sa stretli v otázke vzniku sveta. On hovoril: Pán Boh stvoril svet. Ja som mu oponoval, ako som to naštudoval z kníh: Veľký tresk, z čoho potom vo vesmí­re vývojom vznikla naša Zem.

Mám brata, ktorý študoval rozličné náboženstvá a filozofie, až sa dostal k evanjeliu. Niečo mi o tom rozprával a mňa to oslovilo. Zaujala ma hlavne jedna myšlienka: Čo bude potom, keď zomriem? A ďalej: Prečo vlastne žijem? S bratom sme si spoločne čítali evanjelium. Asi rok sme si utvrdzovali vieru rozličnými názormi, takými deformovanými. Ale do kostola sme chodiť nechceli: Pozrite sa, akí ľudia tam chodia?!...

S bratom sme sa dostali do zahraničia na prázdniny k strýkovi. Bolo tam týždňové stretnutie mládeže a na ňom sme si vlastne prvýkrát začali prežívať svoju vieru s ostatnými mladými, čo nás dosť oslovilo. Po návrate na Slovensko sme už celkom aktívne zapadli do spoločenstva evanjelickej mládeže u nás doma. Mali sme stretnutia a snažili sme sa plnšie si prežívať evanjelium.

My dvaja s bratom sme boli dosť takí otvorení. Čítali sme všetky knihy, ku ktorým sme sa dostali. Jedna z nich bola aj o Fatime. Keď som si ju prečítal, tak som cítil, že je to pravdivé. Ale u katolíkov sa mi nepozdávalo – ako som to vtedy videl – poklonkovanie a prežehnávanie sa.

Nakoniec prostredníctvom jedného kamaráta som sa dostal k istému katolíckemu kňazovi, ktorý nám rozprával o Litmanovej. S bratom sme sa vybrali tam. Lenže pútnici v autobuse sa modlili ruženec. A to nielen jeden, ale aj dva, tri. A to nám pílilo uši. Bol to pre nás tvrdý oriešok. Len čo sme prišli do Litmanovej, tam bol veľký pokoj. Nemali sme problém začať sa modliť. Na spiatočnej ceste som už s pokojom a s radosťou prijímal modlitbu ruženca. Cestou sa mi dostal do rúk časopis, v ktorom bolo vieroučné vysvetlenie úlohy Panny Márie aj ruženca. Viackrát sme potom s bratom putovali a takto sme sa dostali do kontaktov s katolíckymi kruhmi.

Môj brat sa rozhodol stať katolíkom. Ja som to jednoducho nechcel. Chápal som už, čo je Cirkev, Panna Mária, modlitba ruženca, ale nebolo mi to ešte vlastné. V auguste 1993 som bol znovu v Litmanovej. Odovzdal som sa Panne Márii ako jej dieťa v dôvere, že ma ona privedie k Ježišovi a pomôže mi v chorobách duše. A vtedy som si vnútorne prežil svoje obrátenie. Udalosti nabrali rýchlejší spád. Pochopil som, čo je Eucharistia – že to je skutočne živý Boh medzi ľuďmi. A to bol hlavný dôvod, prečo som sa spolu s bratom rozhodol stať katolíkom...

Keď som začal rozmýšľať o Bohu, cítil som, že sa vo mne rodí nejaké semienko viery. Znamenalo to úžasný prelom v mojom živote. Čo som si vtedy prežíval, môžem dokumentovať na jednom príklade: Bolo to v lete, keď som sa začal s bratom trocha rozprávať o viere a čítať evanjelium. A potom, keď som išiel do školy (bol som vtedy tretiak na gymnáziu), vstupoval som do nej hneď v prvý deň – dodnes si to pamätám – s takou istotou, radosťou, chuťou do života. Predtým, i keď som nemal nejaké problémy s učením, vždy ma chytala určitá skľúčenosť, prázdnota, strach.

Predtým som rozmýšľal nad tým, či sa mi niekedy podarí spoznať zmysel života. A po tom prelome som cítil, že už som ho našiel. Lenže som nevedel, že to bude tak rýchlo. Myslel som si, že potrvá niekoľko desaťročí, kým na to prídem. Alebo že to pochopím, až keď budem starý. Po obrátení som nabral takú úžasnú silu, elán. Cítil som, že Boh je so mnou a že ma vyslobodil z okov hrubozrnných slabostí, s ktorými som predtým zápasil.

To má súvislosť ešte s predchádzajúcimi udalosťami. Keď som bol ešte úplne neveriaci, začal som chodiť s jedným veľmi dobrým, charakterným dievčaťom. A potom, keď som uveril, cítil som, že je medzi nami vnútorná bariéra, pretože ona bola neveriaca. Nedokázali sme sa vnútorne pochopiť, zladiť. Rozmýšľal som nad tým, že by nám to ľahko nešlo ani v budúcnosti, keby sme sa stali manželmi. Vtedy som veľmi prosil o dar viery pre ňu. A neprichádzal. Prosil som, prosil – a nič. Potom som si uvedomil, že ja sa najprv musím vnútorne ešte viac pripútať k Ježišovi, že musím žiť evanjelium skutočne naplno. A že potom možno...

Mesiac-dva po tom, ako som sa stal katolíkom, moja priateľka začala vnútorne hľadať. Nakoniec v Medžugorí prijala vieru celkom osobne. Ani potom vývoj nášho vzťahu nebol najideálnejší, ale už sme boli názorovo zjednotení na životnom postoji. Už také tri-štyri roky sa usilujeme kryštalizovať náš vzťah. Ale stále máme problémy s obyčajnou ľudskou komunikáciou. Ona je iný povahový typ, je viac uzavretejšia. Ja zasa chcem vieru prežívať spoločne. A na tom sme sa voľajako nezhodli. A teraz to vyzerá, že sa asi pomaličky rozchádzame...

Prežívam vnútorný boj. Vzniká otázka, ako to bude s mojím povolaním. Necítim nejaké výrazné povolanie. Alebo možno ani neviem, čo je to výrazné povolanie k duchovnému životu. Teraz nemám istotu ani o povolaní do manželstva.

Teraz možno Pán Boh dopúšťa na mňa uvedomenie si situácie, čo je to hriech. Aj hriech celého sveta. Prežívam zlo, ktoré sa vo svete deje. V poslednom období som počul o malých deťoch, ktoré boli zavraždené. Tak to úplne so mnou lomcuje.

Rozmýšľam aj nad tým, či by sa dalo urobiť niečo radikálne pre zmiernenie bolesti ľudstva. Obetovať sa. Zasvätiť svoj život Bohu. Ďakujem Pánu Bohu, že mi dal toto si prežívať. Predtým som mal také kamenné srdce, dosť ťažkopádne. Nevedel som pochopiť Ježišovo utrpenie ani utrpenie iných.

Súčasný prúd odklonu od Boha treba zastaviť, pretvoriť príklonom, až prítulnosťou k Bohu. Čo poznám príklady svätcov, oni to urobili tak, že to potom oslovilo aj mladých ľudí. Priťahuje ma sprítomňovanie evanjelia v živote. Nosím v sebe túžby po svätosti.

Za svedectvo ďakuje Ján Velehradský. Uverejnené v časopise Posol 5/1997.

Poznámka k svedectvu: Mladý muž, ktorý podal svedectvo o svojom obrátení, žije dnes v šťastnom manželstve, vychováva tri deti a stále prichádza do Litmanovej a na Horu Zvir.

Spät na Svedectva